Maria Valtorta 626.
5. apríl 1945
1 Dom večeradla je plný ľudí. Vestibul, nádvorie, miestnosti — okrem večeradla a izby, v ktorej je Panna Mária — majú sviatočný a vzrušený vzhľad miesta, kde sa mnohí po čase opäť schádzajú na oslavu. Okrem Tomáša sú tam všetci apoštoli. Sú tam pastieri. Sú tam verné ženy a spolu s Janou je tam Veronika, Eliza, Sira, Marcela a Anna. Všetci sa potichu zhovárajú, avšak so zrejmým slávnostným vzrušením. Celý dom je dobre uzavretý, akoby zo strachu, avšak strach zvonka nenarúša vnútornú radosť.
Marta spolu s Marcelou a Zuzanou pobiehajú a pripravujú večeru pre „služobníkov Pána", ako Marta nazýva apoštolov. Ostatné ženy a muži sa navzájom vypytujú, zverujú si dojmy, radosti, strach... ako mnohé deti v očakávaní niečoho, čo ich elektrizuje a azda i trocha ľaká.
Apoštoli by chceli pôsobiť nebojácnym dojmom. Sú však prví, ktorí sa rozrušia pri hocakom hluku, pripomínajúcom zaklopanie na dvere či otvorenie okna. Aj Zuzana s dvoma lampami s viacerými plameňmi, ktorá príde pomôcť Marte hľadajúcej obrusy, spôsobí, že Matúš odskočí dozadu a zvolá: „Pán!" Peter, badateľne rozrušenejší než ostatní, padne pritom na kolená.
2 Rázne zaklopanie na dvere preruší vravu a spôsobí napätie. Som presvedčená, že srdcia všetkých sa poriadne rozbúšili.
Vykuknú cez okienko vo dverách a s udiveným „ó!" otvoria vidiac neočakávanú skupinu Rimaniek sprevádzaných Longinom a iným mužom, oblečeným v tmavom ako Longinus. Aj ženy sú všetky zahalené v tmavých plášťoch, čo im pokrývajú aj hlavy. Aby boli menej nápadné, nevzali si nijaké šperky.
„Môžeme na chvíľu vojsť, aby sme vyjadrili matke Spasiteľa našu radosť?" povie Plautína, najváženejšia z nich.
„Len poďte. Tam je."
Vojdú naraz s Janou a Máriou Magdalénou, ktorá ich, domnievam sa, veľmi dobre pozná.
Longinus s druhým Rimanom zostanú sami v kúte vestibulu, pretože na nich hľadia trocha krivo.
Ženy pozdravia svojím „Ave, domina!" Pokľaknú si a prehovoria:
„Ak sme predtým obdivovali Múdrosť, teraz chceme byť Kristove dcéry. Hovoríme to tebe. Ty jediná môžeš prekonať nedôveru Židov voči nám. Budeme chodiť k tebe, aby si nás poučila, dokým nám oni (a ukážu na apoštolov stojacich v skupinke pri dverách), nedovolia nazvať sa Ježišove." To Plautína hovorila za všetky.
Mária sa blažene usmeje a povie: „Požiadam Pána, aby mi očistil pery ako prorokovi,
*Pozri Iz 6, 5 — 7.*
aby som mohla dôstojne hovoriť o mojom Pánovi.
Buďte požehnané, prvotiny Ríma!"
3 „Aj Longinus by chcel... a aj kopijník, ktorý pocítil v srdci oheň, keď... keď sa pri Božom výkriku otvorila zem i nebo. No ak my vieme málo, oni nevedia nič. Iba toľko, že on bol Boží Svätý a že už nechcú zotrvávať v omyle."
„Povieš im, aby prišli k apoštolom."
„Sú tam. Ale apoštoli im nedôverujú."
Mária vstane a ide k vojakom. Apoštoli pozerajú, kam ide, a snažia sa uhádnuť jej myšlienky.
„Boh nech vás privedie k Svetlu, synovia! Poďte! Nech spoznáte Pánových služobníkov. Toto je Ján. Jeho poznáte. Toto je Šimon Peter, vyvolený mojím Synom a mojím Pánom za vodcu bratov. Toto je Jakub a toto Júda, Pánovi bratranci. Toto je Šimon a toto Ondrej, Petrov brat. A toto je Jakub, Jánov brat. A to je Filip, Bartolomej a Matúš. Chýba Tomáš, ktorý je vzdialený. Ale menujem ho, akoby bol tu. Títo sú vyvolení na osobitné poslanie. Ale títo, pokorne stojaci v tieni, sú prví v hrdinstve lásky. Ohlasujú Krista vyše tridsať rokov. Ich viere neuškodilo ani prenasledovanie ani odsúdenie Nevinného. Rybári, pastieri a vy, patricijovia. Ale v Ježišovom mene už nie sú rozdiely. Kristova láska robí všetkých rovnými a bratmi. A moja láska vás volá synmi, aj vás, z iného národa. Ba dokonca hovorím, že vás znova nachádzam potom, čo som vás stratila, lebo vo chvíľach bolesti ste boli pri Umierajúcom. Longinus, na tvoj súcit nezabudnem. Ani na tvoje slová, vojak. Zdalo sa, že som mŕtva, ale videla som všetko.
4
Nemám vás čím odmeniť. A veru, sväté veci sa nedajú zaplatiť. Iba láskou a modlitbou. A tú vám dám, modliac sa k nášmu Pánovi Ježišovi, aby vás on odmenil."
„Už sme ju dostali, domina. Preto sme sa všetci odvážili prísť. Na spoločný podnet. Viera už rozhodila svoje slučky od srdca k srdcu," povie Longinus.
Všetci sa zvedavo priblížia. Ktosi prekoná zdržanlivosť či azda i odpor zo styku s pohanmi a spýta sa: „Čo ste dostali?"
„Ja istý hlas, jeho. Vravel: ,Poď ku mne,'" povie Longinus.
„A ja som počul: ,Ak veríš, že som svätý, uver vo mňa,'" povie druhý vojak.
„A my," hovorí Plautína, „keď sme sa dnes ráno o ňom rozprávali, zbadali sme svetlo, svetlo! Nadobudlo podobu tváre. Ó! Povedz ty o tej žiare. Bola to jeho tvár. A usmial sa na nás tak nežne, že sme mali jediné želanie prísť sem a povedať vám: ,Neodmietajte nás.'"
Nastane šum a komentáre. Všetci hovoria a opakujú, ako ho videli.
5 Desiati apoštoli zahanbene mlčia. Aby sa dostali z nepríjemnej situácie a nevyjavili, že sú jediní, ktorých Ježiš ešte nepozdravil, opýtajú sa židovských žien, či ony ostali bez veľkonočného daru.
Eliza povie: „Mne odňal meč bolesti zo smrti syna."
A Anna: „Počula som jeho sľub o večnej spáse mojich drahých." A Sira: „Mňa pohladil."
A Marcela: „Videla som blesk a počula som jeho hlas, ktorý mi povedal: ,Vytrvaj.'"
„A ty, Veronika?" spýtajú sa, lebo ona je ticho.
„Ona už dostala," odpovedia ostatní.
„Nie. Videla som jeho tvár a povedal mi: ,Táto nech sa ti vtlačí do srdca.' Aký bol krásny!"
Marta chodí hore dolu, mlčanlivá a svižná, neprehovorí.
„A ty, sestra? Ty nič? Mlčíš a usmievaš sa. Príliš nežne na to, žeby si nemala svoju radosť," povie Magdaléna.
„To je pravda. Viečka máš zastreté a jazyk nemý, ale akoby si spievala pieseň lásky, tak žiaria tvoje oči pod závojom mihalníc."
„Ó, povedz teda! Matka, tebe to povedala?" Matka sa usmeje a mlčí.
Marta, ktorá prestiera obrus na stôl, chce si ponechať stiahnutý závoj nad svojím šťastným tajomstvom. Ale sestra jej nedá pokoj. A tak Marta, blažená a zrumenená povie: „Stretol sa so mnou v hodinu, v ktorej zomrel, a dovŕšil svadbu..." A tvár sa jej rozpáli ešte živším rumencom a úsmevom jej duše.