Mnohým dnešným kresťanom pripadá predstava, že Mária zostala pannou po celý svoj život, cudzia. Písmo spomína Ježišových „bratov“ a „sestry“ a pri priamom čítaní sa zdá, že ona a Jozef mali ďalšie deti. Najstarší kresťania – vrátane úplne prvých generácií po apoštoloch – však zastávali iné presvedčenie: že Mária bola vždy pannou – pred Kristovým narodením, počas neho, i po ňom.
Nebol to stredoveký výmysel. Bola to spoločná viera starovekej Cirkvi.
ČO CIRKEV UČILA
Katolícka cirkev učí, že Mária zostala pannou počas celého svojho života. Toto presvedčenie vyjadruje starobylý titul *Aeiparthenos* – Vždy-Panna. Potvrdili ho skoré koncily a opakovali veľkí Otcovia Východu i Západu. Cirkev chápe „Pánových bratov“ spomínaných v evanjeliách ako blízkych príbuzných – bratrancov, či príslušníkov širšej rodiny, čo bolo jazykové vyjadrenie úplne prirodzené v semitskom svete prvého storočia.
Toto učenie chráni jedinečnosť vtelenia. Lono, ktoré nosilo Božieho Syna, bolo posvätené jedinečným spôsobom. Máriino panenstvo nie je popretím dobra manželstva; je znamením, že do ľudských dejín vstúpilo niečo úplne nové.
SVEDECTVO STAROVEKEJ CIRKVI
Najstarší kresťanskí autori hovoria s pozoruhodnou jednotnosťou. Svätý Ignác Antiochijský, ktorý písal v čase, keď ešte žili pamätníci apoštolov, už spomína Máriino panenstvo v súvislosti s Kristovým narodením. Órigenes, Atanáz, Epifánius, Hieronym, Ambróz a Augustín – tí všetci obhajujú Máriino ustavičné panenstvo. Najmä svätý Hieronym napísal celé pojednanie proti tým, ktorí tvrdili, že Mária mala ďalšie deti, pričom dôkladne skúmal jazyk Písma i dobové zvyklosti.
Dokonca aj protestantskí reformátori – Luther, Kalvín a Zwingli – spočiatku zastávali názor o Máriinom ustavičnom panenstve. Odmietnutie tejto náuky je do značnej miery neskorším vývojom v rámci určitých prúdov protestantizmu, nie návratom k pôvodnej apoštolskej viere.
PÍSMO A OTÁZKA "BRATOV"
Nový zákon používa pre Ježišových príbuzných slovo *adelphoi*. V gréčtine, podobne ako v hebrejčine, či aramejčine, môže toto slovo označovať vlastných bratov, nevlastných bratov, alebo blízkych príbuzných. Písmo nikdy nenazýva tieto osoby Máriinými deťmi. Pri kríži Ježiš zveruje svoju matku milovanému učeníkovi, a nie nejakým údajným súrodencom – čo by bolo ťažké vysvetliť, keby Mária mala iných synov, ktorí by ešte žili.
Cirkev textu nevnucuje cudzí význam. Jednoducho ho číta v kontinuite so živou pamäťou apoštolov a nepretržitou vierou prvých storočí.
PREČO NA TEJTO PRAVDE ZÁLEŽÍ
Máriino ustavičné panenstvo nie je izolovanou zvláštnosťou. Patrí k širšiemu tajomstvu vtelenia. Ten istý Boh, ktorý vstúpil do sveta narodením z panny, naďalej preukazoval úctu nádobe, ktorú si vyvolil. Raní kresťania v nej videli živé znamenie nového stvorenia, ktoré sa začalo v Kristovi.
Prijať toto učenie neznamená znižovať vážnosť Písma. Znamená to prijať Písmo tak, ako ho prijímali prví kresťania – v rámci Cirkvi, ktorú po sebe zanechali apoštoli.
Ignatius Catholicum