....„Nikdy sme nikto nevideli, aby ruky neboštíka ktosi zviazoval vlasmi…“. Mnoho národa sa zišlo aj z okolitých obcí, aby videli toto divné čudo, a nikto nenachádzal nejakej rozumnej odpovede.
Zrazu z davu vychádza starena, úbohá, ohnutá k zemi, všetci jej tipovali ponad sto rokov, a ona sama už svoje roky ani nepočítala. Stará žena, ktorá desiatky rokov neschádzala z postele, podišla k nebohému, opierajúc sa o svoju palicu, pľuvla na neho, obrátila sa a odišla preč. Hneď sa národ zbehol okolo nej. – „Babka, kto je?“ , – všetci sa zvedavo pýtali.
„To je môj syn!“, – povedala. – „Zomrel veľmi dávno, ešte ani Timoteja nebolo na svete“. Timotej stál vedľa stareny a podoprieral ju, a výzorom sa zdal byť jej rovesníkom.
„Je to môj syn, nikdy ma nemal za matku, ale za otrokyňu, vyčítal mi aj suchý kúsok chleba, ktorý sa mi ušiel, a každý deň sa vyhrážal, že ma vyženie z domu. Raz, znova v zlosti sa osopil na mňa, už ani neviem prečo, vyskočil z miesta, udrel ma, ešte ma stihol chytiť za vlasy a začal ťahať.
Keď som sa zodvihla, pristúpila som k nemu a pozrela priamo do očí – zmeravel, zahanbil sa, onemel, akoby vody nabral do úst, spustil hlavu, a v tú chvíľu predo mnou sadol na lavicu.
Zobrala som nôž, odrezala svoj vrkoč a povedala: „Ľutuj, syn môj, a daj svoje ruky, aby som ti ich zviazala, aby si ich už nikdy nezdvihol na svoju matku“. Vytiahol ruky ku mne, ja som ich zložila a previazala svojím vrkočom i riekla: „Žeby ich nikto nikdy okrem mňa nerozviazal!“ On si v tej chvíli ľahol na lavici a oddal dušu Bohu. Pochovala som ho, i teraz tu leží tak, ako vtedy“.
Ľudia začali prosiť starenu, aby odpustila synovi a rozviazala mu ruky. „Veď vidíš, čo sa s ním deje, – hovorili. – Koľko desiatok rokov sa trápi za svoje hriechy! Odpusť mu!“ Dlho nechcela nič počuť a zňať svoje prekliatie. Vtedy začali pripomínať aj jej trápenie: „Matuška, nevidíš, že preto ani teba zem nechce prijať; … že Boh ťa nechce trestať, ale tvoj hriech ťa nepustí – Ty nechceš odpustiť synovi, a preto aj chodíš po zemi ako živá mŕtvola… Odpusť mu!“
Nakoniec sa im podarilo ju uprosiť. Podišla k rakve a sama svojimi roztrasenými a vyschnutými rukami ako kostlivec, rozviazala vrkoč so slovami: „Nech je Boh s tebou, ja ti odpúšťam!“ V tom momente sa telo nebohého, ako aj samotná rakva, rozsypali na prach. Stará žena si sadla, poprosila, aby jej zavolali kňaza a spokojne potom vydýchla. Prach nebohého zozbierali a pochovali v jednom hrobe spolu s jeho matkou.
(pozn. takýchto dosvedčených prípadov je veľa – keď po odpustení, či rozhrešujúcej modlitbe, sa telo začne priam pred očami obracať na prach. Nedotknuté telo (nerozpadnuté) nemusí byť iba znakom svätosti, ale častokrát výkrikom nebohého hriešnika, ktorého k zemi viaže nejaké prekliatie, kliatba; mohol sa venovať čarodejníctvu atď., napriek Božiemu príkazu, kedy je telo odovzdané zemi, tá ho odmieta prijať).
Pre prítomný národ to bolo veľké poučenie, a ešte po mnohých rokoch rodičia, učiac svoje deti poslušnosti a pokore, úcte k otcovi a matke, ako prikázal Sám Hospodin Boh, rozprávali tento príbeh o starene a jej prekliatom synovi.
pripravil o. Nikodím
Zdroj: novyklokocov.webnode.sk/…/strasna-sila-ma…

není větší moci jak je žehnání katolickým knězem oddaného tradici